História

Na mieste pravdepodobnej slovanskej osady sa vyvinula slovenská obec, ktorú ako riedko osídlenú alebo opustenú koncom 13. storočia doosídlili podľa zákupného práva nemeckí  kolonialisti, nazývajúc ju svojím jazykom Schöne Wiese. Na prítomnosť Nemcov poukazujú dodnes zachované priezviská: Hanzel, Stieber, Zimmerman a chotárne názvy: Bretovizi, Hirafki, Bruzmanka, Koligront, Vargotna, Virceľe...

Isté je, že obec existovala už roku 1295, keď tu postavili kostol sv. Martina, biskupa, hoci prvá písomná zmienka spomína obec ako farnosť až v roku 1329. V rokoch 1330-31 sa uvádza v zozname Fraternity hornotoryských farárov Henrich de Schenwys.

Príchodom sasko-spišských Nemcov, šľachticov Rikolfa a Polana sa obec koncom 13. storočia dostala do ich vlastníctva. Ich potomkom, ktorí používali prídomok de Berzevicze (Berzeviczy) patrila celé 14. - 15. storočie. Z metačnej listiny Spišskej kapituly z rokov 1323 - 1327, v ktorej sa vyznačujú hranice medzi územnými majetkami Rikolfových synov vyplýva, že majetky obce patrili Jánovi, ktorý vlastnil Brezovicu a vedľajšiu obec Šarišské Dravce. Od 16. storočia do r. 1848 majetky obce patrili šľachticom Horváthovcom a panstvu Plaveč. 

Obyvateľstvo, ktoré sa zaoberalo zväčša poľnohospodárstvom, chovom dobytka a prácou v lesoch, bolo slovenské, ale ešte v druhej polovici 16. storočia, ako uvádza desiatkový súpis z r. 1570, väčšina osobných mien bola nemecká. Prítomnosť nemeckých osadníkov podporila rozvoj remesiel, ktoré našli odbyt na trhoviskách v Toryse, Brezovici, Lipanoch a zaiste aj v Plavči. Roku 1567 bola v obci okrem sedliackych domácností aj domácnosť slobodníka. Roku 1600 tu bolo 24 obývaných domov.

V druhej polovici 16. storočia sa obec nevyhla Lutherovej reformácii. Obyvateľstvo, ktoré bolo v tom čase prevažne nemecké, ochotne prijímalo nové náboženstvo, prichádzajúce zo starej vlasti. Fara i kostol sa dostali do rúk protestantov. Iba v rokoch 1672-74 boli vlastníctvom katolíkov. Zemepán Koloszváry, podobne ako v Šarišských Dravciach, vymohol kostol katolíkom r. 1721, ale iba na dva roky. Kostol i fara sa konečne vrátili katolíkom r. 1750. Obnovili tu kalícku farnosť. 

Prvým farárom sa stal Matthaeus Jerus, rodák z Prešova. Jágerský biskup František Barkóczy ho dislokoval v r. 1752 ako bardejovského kaplána do Krásnej Lúky modo solum administratorio. Býval v Toryse, ktorá podobne ako Vysoká, bola filiálkou Krásnej Lúky. Počas účinkovania protestantského farára Jána Benkovicza postavili síce okolo r. 1718 drevenú faru na mieste staršej, ale v druhej polovici 18. storočia bola spolu s hospodárskymi budovami v zlom stave. Z Krásnej Lúky bol vtedy krátko pastoračne spravovaný aj pomerne vzdialený Ľubotín. Roku 1823 sa Krásna Lúka stala filiálkou Šarišských Draviec.

V 17. storočí a v prvej polovici 18. storočia nemecký element v obci populačne upadal. Roku 1773 sa tu hovorilo prevažne po slovensky. Opis stavu krásnolúckej farnosti z obdobia okolo roku 1778 tiež potvrdzuje, že tu žili Slováci, dvaja Nemci resp. dve po nemecky hovoriace rodiny a jedna Haličanka resp. Poľka.  Roku 1787 mala obec už 59 domov a 397 obyvateľov.